Keď dieťa premýšľa ,,dospelo“ viac než by malo
Autor: psychologická poradna | Keď dieťa premýšľa ,,dospelo“ viac než by malo | tipy psychologa |
Parentifikácia...
Pojem, ktorý asi len málo z nás niekedy počulo a vie kam ho zaradiť. Parentifikácia nastáva vtedy, keď sa dieťa stáva ,,rodičom“ vlastných rodičov. Dochádza k nej, ak dieťa nesie na svojich pleciach príliš veľkú a vývinovo neprimeranú, emocionálnu, fyzickú a psychickú zodpovednosť, za fungovanie rodiny alebo pocity dospelých, čo nezodpovedá jeho veku. Tento stav sa považuje za formu zanedbávania, pretože dieťa prichádza o možnosť prirodzene sa vyvíjať.
Neviditeľné bremeno „dospelých“ detí
Deti, ktoré vás namiesto detského džavotu prekvapia hĺbkou svojho pohľadu a vážnosťou v hlase si často so sebou nesú isté bremeno. Majú možno desať rokov, no ich slovník a spôsob uvažovania pripomínajú skúseného dospelého. Okolie na ne často hľadí s obdivom aké bystré, zodpovedné a samostatné sú. Pre rodičov sú často pýchou, pretože nevyžadujú toľko pozornosti a zdá sa, že svet okolo seba chápu lepšie než ich rovesníci. Za touto detskou zrelosťou sa však často skrýva parentifikácia.
Takáto chytrosť
dieťaťa nie je prejavom vysokého IQ, prirodzeného talentu ani vedomým
rozhodnutím dieťaťa. Je to jeho stratégia prežitia. Dieťa dospelo skôr nie preto,
že by chcelo, ale preto, že v jeho okolí vzniklo miesto, kde sa nachádza chýbajúci
pocit opory a bezpečia, ktorý muselo zaplniť svojpomocne. Táto detská šikovnosť
je v skutočnosti tichým volaním o pomoc, volaním po práve byť opäť
bezstarostným dieťaťom, ktoré sa môže spoľahnúť na silnejších dospelých.
Čo za tým stojí...?
Emocionálna parentifikácia – emocionálna nezrelosť rodičov dieťaťa
V takomto prípade dochádza k parentifikácii vtedy, keď dieťa nepreberá len funkciu terapeuta, ale stáva sa emocionálnym základom rodiča. Dochádza k tomu vtedy, ak sa rodič dieťaťu zdôveruje s problémami, ktoré by mal riešiť s partnerom alebo odborníkom (napr. manželské krízy, rozvody, pocity osamelosti, traumy z detstva). Dieťa sa tak naučí potláčať vlastné emócie, pretože má pocit, že v rodine už nie je priestor pre nikoho iného s problémami. Stáva sa expertom na čítanie nálad dospelých, aby včas zasiahlo a zabránilo emocionálnemu výbuchu alebo plaču rodiča.
Kríza
v rodine
Ďalším faktorom býva náhla zmena okolností, ktorá zmení dynamiku rodiny zo dňa na deň. Stáva sa to napríklad pri chorobe rodiča, závislosti (alkohol, hazard) alebo strate príjmu, dieťa preberá praktickú starostlivosť. Začne variť, upratovať, strážiť súrodencov, dokonca v extrémnych prípadoch dohliadať na to, či rodič zaplatil účty.
Tieto deti sú potom v okolí často vnímané a chválené za to, aké sú šikovné, čo však len prehlbuje ich vnútornú izoláciu. Učia sa, že ich hodnota spočíva v tom, čo robia pre druhých, nie v tom, kým sú.
Absencia
a narušenie hraníc
V zdravom systéme rodiny, sú rodičia dieťaťa tí, ktorí poskytujú bezpečie a pravidlá, a deti sú tými, ktoré prijímajú rodičovskú starostlivosť. Keď rodičia abdikujú na svoju rolu z akéhokoľvek dôvodu, v systéme vzniká priestor moci. Dieťa, ktoré potrebuje štruktúru, aby sa cítilo bezpečne, tento priestor vyplní. Preberie kontrolu nie preto, že by chcelo vládnuť, ale preto, že sa bojí chaosu. Tento predčasný pocit kontroly sa v dospelosti často mení na úzkosť alebo neustálu potrebu mať všetko pod dohľadom (perfekcionizmus).
Rozbité
integrity detského JA
Dieťa, ktoré muselo byť dospelým, v dospelosti často bojuje s pocitom, že vlastne nevie, kým je, ak práve niekoho nezachraňuje alebo nerieši krízu. Parentifikácia môže spôsobiť pár následkov, ktoré si tieto deti nesú neskôr do dospelého života.
Ostražitosť
– úzkosť, hyperventilácia
Nejde len o obyčajné obavy. U parentifikovaných detí sa vyvíja stav tzv. hypervigilancie, kedy ich nervový systém je neustále nastavený na detekciu hrozieb. V detstve museli sledovať jemné zmeny v tóne hlasu rodiča alebo v atmosfére domácnosti, aby prežili. V dospelosti sa to prejavuje ako neschopnosť relaxovať.
Potlačenie
vlastných potrieb
Títo ľudia sa stávajú expertmi na cudzie pocity, zatiaľ čo k svojim sú emocionálne slepí. Ich hodnota bola v detstve podmienená výkonom a pomocou. Naučili sa, že ich hnev, smútok alebo únava len zaťažujú už aj tak nestabilný systém. V dospelosti majú obrovský problém s nastavením vlastných hraníc. Povedať „NIE“ v nich vyvoláva pocity viny. Často trpia syndrómom vyhorenia, pretože nevedia rozpoznať signály vlastného tela, kým nie je neskoro.
Problémy
v partnerských vzťahoch
Vzťahy sú pre parentifikovaných dospelých najväčšou výzvou, pretože blízkosť vnímajú cez optiku povinnosti. Môžu si podvedome hľadať partnerov, ktorí sú „zlomení“, závislí alebo nezodpovední. Replikujú tak rolu z detstva, kedy sa cítia milovaní len vtedy, keď sú potrební. Iní sa vzťahom vyhýbajú alebo zostávajú vnútorne nedostupní. Boja sa, že akonáhle sa niekomu otvoria, ten človek na nich „hodí“ svoje problémy a oni opäť stratia slobodu. Často zažívajú parentifikáciu vo vzťahu, kde sa k partnerovi správajú skôr ako rodič než ako rovnocenný spoločník.
Neschopnosť
spontánnosti
Jedným z
najsmutnejších dôsledkov je strata schopnosti „len tak existovať“. Spontánna
radosť alebo bezcieľna zábava im pripadajú ako strata času alebo niečo
nezodpovedné. Majú pocit, že musia byť neustále produktívni. Majú v sebe veľmi
silného vnútorného kritika, ktorý im hovorí, že si nezaslúžia odpočinok, kým
nie je všetko „dokonalé“.
Uzdravenie
parentifikovaného dieťaťa
Cesta k uzdraveniu z parentifikácie nie je len o náprave správania, ale predovšetkým o hlbokej vnútornej premene a opätovnom získaní kontroly nad vlastným životom.
Proces uzdravenia sa,
začína fázou vedomého smútenia, kedy si dospelý človek musí dovoliť úprimne
priznať a precítiť stratu svojho detstva. Znamená to akceptovať fakt, že nemal
priestor na bezstarostnosť a že jeho potreby boli vtedy odsunuté na vedľajšiu
koľaj. Súčasťou tohto smútku je často aj bolestivé uvedomenie si, že rodičia
možno nikdy plne nepochopia, čo mu spôsobili, a preto je dôležité validovať
svoju bolesť samostatne, bez potreby potvrdenia druhej strany.
Na tento emocionálny
proces nadväzuje postupné spoznávanie a liečenie vlastného vnútorného dieťaťa.
Človek, ktorý bol naučený byť neustále užitočný a produktívny, sa musí nanovo
učiť umeniu odpočívať a hrať sa. Uzdravenie v tejto fáze znamená dovoliť si
činnosti, ktoré nemajú žiaden iný cieľ než čistú radosť a potešenie, čím sa
búra vzorec, že sebahodnota je priamo úmerná výkonu.
Najnáročnejším pilierom uzdravenia, je radikálne nastavenie hraníc. Ide o hlbokú vnútornú redefiníciu zodpovednosti a pochopenie, že ako dospelí sme zodpovední za svoje vlastné emócie, ale nie sme a nikdy sme nemali byť záchrancom pre našich rodičov alebo blízkych. Uzdravený človek sa učí, že empatia nemusí automaticky znamenať prevzatie cudzieho bremena. Nastavenie hraníc prináša potrebnú slobodu a schopnosť povedať „NIE“ bez pocitov viny a vedomie, že láska by nemala byť podmienená obetou. Týmto spôsobom sa človek odpútava od role opatrovníka a začína budovať vzťahy založené na vzájomnosti a rovnocennosti.
