Autor: psychologická poradna | Tichý stres | tipy psychologa |

Naučili sme sa ignorovať únavu, potláčať emócie a fungovať na autopilota. Stav, ktorý sa stal v modernej spoločnosti novou normou. Ak nie sme vyčerpaní, máme pocit, že nie sme dostatočne produktívni a nič sme nespravili. Často sa však stáva, že kým nám naša myseľ hlási vetu  „Mám to pod kontrolou“, naše telo už dávno vysiela núdzové signály. Hovoríme o fenoméne nazývanom aj ako tichý stres.

Tento stav vytvára nebezpečný rozpor medzi mysľou a telom. Myseľ dokáže vytesniť nepohodlie, pretože sa sústredí na vonkajšie ciele, za ktorými môžu byť deadliny v práci, sociálne roly alebo očakávania od okolia. Používa k tomu obranné mechanizmy, ktoré nás odstrihnú od fyzického prežívania. Telo však nemá schopnosť klamať. Kým si my racionálne odôvodňujeme, prečo musíme zvládnuť ešte jednu hodinu práce, náš nervový systém už dávno prepol do režimu prežitia.

Potláčané reakcie

V tele sa hromadí napätie, ktoré nemá kam odísť. Veľmi často sa potom nahromadení tlak a stres prejavuje somatický (telesne). Keď potlačíme maladaptívnu emóciu (hnev, strach), nezmizne. Premení sa na svalové napätie, zvýšenú tepovú frekvenciu alebo plytké dýchanie. Ak tento stav trvá príliš dlho, dochádza k emočnému vyhoreniu, ktoré nás prekvapí z ničoho nič, hoci nás naše telo naň upozorňovalo mesiace vopred.

Prečo tie signály prehliadame?

Notifikácie, modré svetlo z telefónov a digitálny hluk slúžia ako dokonalá anestézia. Kedykoľvek by sme mohli pocítiť tiché napätie v žalúdku alebo úzkosť, prehliadli by sme ju tým, že zamestnáme mozog novým podnetom. Tým všetkým však len prehlbujeme neurologický dlh v našom tele. Ignorovanie núdzových signálov organizmu nie je prejavom sily, ale postupným odpájaním sa od vlastnej identity a koledovanie si o zhoršenie zdravia. Naše telo nerozlišuje medzi útekom pred predátorom a nekonečným zoznamom úloh v práci. V oboch prípadoch pumpuje do krvi adrenalín a kortizol. Tichý stres je zákerný v tom, že nie je nárazový. Je to jemný a vytrvalý šum v pozadí. Myseľ si na tento šum zvykne a stane sa pre ňu novou normou. Z biologickej stránky dochádza k neurologickému preťaženiu. Nerv, ktorý má na starosti relaxáciu, je utlmený a náš sympatický nervový systém (režim boj alebo útek) beží na plné obrátky aj vo chvíli, keď sedíme na gauči a snažíme sa zrelaxovať.

Ako spoznať tichučké volanie o pomoc?

Keď myseľ popiera vyčerpanie, telo sa prejaví a začne hovoriť inou rečou. Najčastejšie prejavy tichého stresu sú:

Plytké dýchanie

Keď je náš organizmus pod tlakom, dych sa stáva krátkym a zrýchleným. Je to pozostatok evolučnej reakcie toho, že telo sa pripravuje na akciu, a preto dych smeruje len do hornej časti pľúc.

Vo vnútri sa nám deje to, že bránica zostáva stiahnutá, čo vysiela mozgu spätnú väzbu, že nebezpečenstvo stále trvá. Vzniká tak uzavretá slučka. Dôsledok tohto typu dýchania udržuje vysokú hladinu kortizolu a spôsobuje, že sa cítime v neustálom napätí, aj keď sme reálne v bezpečí domova. Často sa k tomu pridáva pocit „hrče v hrdle“ alebo ťažoby na hrudi, čo viacej sťažuje naše dýchanie.

Zatnutá čeľusť = potlačený hnev

V psychológii čeľusť často spájame s potrebou kontroly a vyjadrením agresie, v zmysle vlastného presadenia. Keď si nedovolíme niečo povedať alebo musíme zaťať zuby, aby sme vydržali náročnú situáciu, napätie sa kumuluje práve tu.

Žuvacie svaly patria k najsilnejším v tele. Dlhodobé zatínanie zubov, ktoré býva časté aj v spánku (bruxizmus) vedie k chronickému preťaženiu tvárových svalov. Dôsledkom takéhoto čeľustného preťaženia bývajú ranné bolesti hlavy, migrény, hučanie v ušiach alebo stuhnutosť krku. Je to fyzický prejav toho, že držíme emócie na uzde.

Napätie v ramenách

Postoj tela s ramenami pritiahnutými k ušiam je obranná póza. Podvedome si takouto pózou chránime krk a tepny, ktoré sú najzraniteľnejšie miesta nášho tela. V našom vnútri sa telo doslova sťahuje do seba, aby vytvorilo „pancier“. Ramená a trapézy sú v neustálej kontrakcii, čo znamená, že svaly pracujú, aj keď vy ste v pokoji. Dôsledkom býva pocit nekonečnej únavy ramien a lopatiek. Dlhodobo to vedie k zmenám v postoji tela, čo mozgu opäť potvrdzuje pocit porazenej alebo ohrozenej bytosti.  

Žalúdočne ťažkosti

Celé naše trávenie vrátane žalúdka a čriev sú priamo prepojené s mozgom cez naše nervy. Ak je mozog v strese, trávenie sa vypína ako momentálne nepodstatná funkcia pre naše prežitie. Krv sa v takomto prípade sťahuje z tráviaceho traktu do svalov končatín. Pohyb čriev sa buď zastaví, alebo sa stane chaotickým, čo má na svedomí nervózny žalúdok. Stane sa teda to, že máme v žalúdku pocit kameňa, páli nás záha alebo sa objaví syndróm dráždivého čreva. Toto sú správy o tom, že situácie, v ktorých sa nachádzame, sú pre náš nervový systém a trávenie „ťažko stráviteľné“.

Ďalším silným prejavom tichého stresu je, že hoci ste unavení, nedokážete v pokoji sedieť. Akonáhle si sadnete, začnete podvedome klopať nohou, hrať sa s perom alebo musíte vziať do ruky telefón a prehliadať siete.

Prečo je tomu tak? Telo je už natoľko nabité stresovou energiou, že pokoj je preň v danom momente neprirodzený a priam až ohrozujúci.

Digitálny svet ako čiastočná anestézia?

Naša myseľ často nevidí, že sa v našom tele deje niečo zle, pretože ju neustále zamestnávame. V momente, keď sa objaví náznak vnútorného nepokoja, siahame po mobilnom zariadení. Ilúzia spojenia a digitálna intimita slúžia ako anestetikum pre nepokoj v našej duši. Keď sa ozvú signály tela, radšej ich ,,prebijeme“ novým obsahom. Mozog oklameme prúdom informácií, no stres v našich svaloch a bunkách zostáva aj naďalej. Sme mentálne rozptýlení, ale fyzicky paralyzovaní tichým stresom, ktorý pod povrchom neustále rastie.

Prekonať tichý stres si vyžaduje radikálny návrat k vlastnej telesnosti. Nejde len o pozitívne myslenie, ale o to aby sme sa vedeli vcítiť do prítomnosti.

Vnímajte svoje telo častejšie, aj viackrát počas dňa. Niekoľkokrát denne sa zastavte a vedome uvoľnite čeľusť a ramená. Vnímajte to, ako sa vaše telo uvoľňuje a postupne zbavuje napätia. Pracujte s dychom. Predĺžený výdych aktivuje parasympatický nervový systém a dáva mozgu signál, že nebezpečenstvo pominulo. Fyzicky sa uvoľnite pohybom, tancom alebo hlbokým objatím blízkej osoby (doplnenie oxytocínu), ktoré tlmí nahromadený kortizol.

Dôležité je si zapamätať, že vaše telo je oveľa úprimnejšie než vaša myseľ. Myseľ dokáže ľahko oklamať, dokáže sa prispôsobiť toxickému prostrediu a presvedčiť vás, že ste v poriadku. Ale telo si pamätá každý nevybitý stresový impulz. Počúvajte ho skôr, než sa tichý stres zmení na hlasnú chorobu.

Práve ste čítali článok: Tichý stres: Keď telo žije v napätí, ale myseľ to ešte nevie