Dnešnej spoločnosti nachádzame rôzne fenomény, ktoré často krát nie sú niečím výnimočným alebo novým. Množstvo sociálnej perspektívy, spolunažívanie, starostlivosť sa vždy v našej spoločnosti nachádzala a bola tu v akejkoľvek forme. No možno nie vždy sme o tom hovorili, prípadne sme nemali možnosť konfrontácie, či sebareflexie o tom, čím žijeme teraz. Žena je symbolom matky, ktorá sa stará o svoju rodinu a zabezpečuje nie len fyziologické, ale aj psychické a sociálne potreby rodiny aj v rámci spoločnosti.
Novodobý fenomén?!
Dnes sa stretávame so všeobecne vysokým pôrodným vekom. Demografická krivka nabrala iný spád v porovnaní so staršími generáciámi. Dnes sa žena ocitá na vrchole dospelosti medzi vlastnými deťmi a rodičmi, ktorý si vyžadujú starostlivosť a pomoc v bežnom životabehu. Rodičia si vyžadujú viac starostlivosti a deti ešte stále nie sú dostatočne samostatné, prípadne sa ocitnú v prvej rodičovskej role a matka sa zrazu stane aj babičkou. V tomto období aj samotná žena pociťuje svoj veku, ktorý je v súhre s psychickým a fyziologickým dozrievaním. Starí rodičia, dospelé deti, vlastná rodina to všetko je súčasťou sendviču aj s prílohami, kde hlavnou ingredienciou je samotná žena. Bez ktorej by to nešlo?!
Sendvičové ženy, kto a čím sú?
Možno tento
názov je s nadsázkou humoru, no v metaforickom ponímaní symbolizuje
„ženu medzi rodinnými systémami“, kde jej úlohou je zabezpečiť starostlivosť
nie len o svoje deti, ale aj o iných rodinných príslušníkov
a teda vlastných rodičov. Je to generácia žien v období staršej
dospelosti (45 -60). Tieto ženy sa ocitajú niekedy na vrchole kariéry
a v tomto období im dospievajú deti, ktoré si vyžadujú ešte stále
určitú mieru starostlivosti. No zároveň sú tú vlastní rodičia, ktorí dosiahli určitú
životnú fázu, kedy sú odkázaní na starostlivosť iných, ktorú často krát vyžadujú
od svojich detí.
V neposlednom
rade je tu domácnosť a muž, ktorí sú súčasťou rodiny a od samotnej
ženy si tiež vyžadujú jej prítomnosť, pomoc, či čas strávený v kruhu
vlastnej intimity, partnerstva a rodiny. Žena, matka, partnerka, ktorá pracuje si
vyžaduje pozornosť viacerých rodinných systémov, kde svoju rolu obetuje
a snaží sa zabezpečiť potreby všetkým naokolo. V spoločnosti
a v historickom kontexte si nesieme zodpovednosť za svoj životný
príbeh. Je nesmierne dôležité zachovávať v každej okolnosti určitú
egocentrickosť. Aby sme mohli odovzdať druhým úsmev, starostlivosť, energiu
a čas je potrebné, aby sme to mohli načerpať aj pre samých seba a to
prostredníctvom zmysluplných aktivít, ktoré sú pre nás intenciou nadobudnutia
spokojnosti. No zároveň rodič, ktorý nám
umožnil naplniť naše potreby sa stáva a v určitom momente bezprostredným
a nekompromisným žiadateľom starostlivosti o seba samého. Je
prirodzené, že sa obráti na najbližšiu osobu a tou ste práve VY.
Prirodzeným výberom je žena – matka, tá ktorá je prototypom starostlivosti,
výchovy a pomoci. Žena sa zrazu postupnými krokmi stáva zodpovednou osobou na viacerých frontoch, kde
v určitých momentoch zabúda na samu seba. Bojuje s pocitom
zodpovednosti, výčitiek a hodnôt, ktoré je stavajú do neľahkej pozície.
Začarovaný kruh alebo strata sebahodnoty?
Žena so sebou
nesie určitú rolu v spoločnosti. Často krát sa ocitá v perspektíve
ako tá, ktorá je matkou, zásadným prvkom starostlivosti. Z každej strany sú ľudia hodnotení. Či už hovoríme o výchove, práci, rodine,
priateľstvách.
Zväčša fenomén sendvičovej ženy nepríde ako objednávka v stánku na hamburger, ale v určitom momente sa v časovom intervale ocitne v začarovanom kruhu starostlivosti o niekoľko súčasných rodinných konštalácií. Žena prevezme zodpovednosť za svoju rodinu, deti, pribudnú rodičia, ktorý podprahovo a niekedy nevedome narážajú nato, že my sme sa starali celý život, teraz je rad na tebe, aby si sa postarala o nás. Muž si vyžaduje pozornosť ženy a jej prítomnosť ako partnerky, deti zasa sú do určitej miery samostatné, no stále miera zodpovednosti, finančnej a sociálnej perspektívy je stále naviazaná na „matku“.
Dôsledky, či následky?!
V tomto celom kolotoči sa
žena ocitá v neprimeranom a zároveň neštandartnom štýle života, kde
vynaloží množstvo starostlivosti voči okoliu, ale zabúda sama na seba.
Dôsledky by som prirovnala k bio-psycho-sociálno-spirituálnym atribútom.
Na biologickej úrovni je to
nedostatok alebo nepokojný spánok, čo ústí k podráždenosti. Stres,
pernamentné „naháňanie sa“ za niekým alebo niečím ovplyvňuje nie len
fyziologické mechanizmy, ale aj celkové naladenie, či reakcie. Pocit
bezmocnosti, nezvládania, čo často krát vedie k depresiám, strate sebahodnoty.
Nie som dostatočne dobrá, nezvládam to. Sociálne okolie je pre nás
v každodennom živote perspektíva, ktorá nás nie len hodnotí, ale zároveň
aj konštruktívne formuje. Na jednej strane chceme vyzerať dokonale, dôstojne
a nesieme zodpovednosť za to kto sme a ako sme schopní zabezpečiť
rodinné fungovanie. Dôsledky nadštandartného fungovania s vynaložením
nadmernej kapacity vlastných síl sa často krát do určitej miery prejaví na
celkovom fungovaní organizmu a to práve vo všetkých navzájom ovplyvňujúcich
sa oblastí. Teda na biologickej, psychickej a sociálnej úrovni, čo často
krát presahuje aj spirituálnu, teda hodnotovú orientáciu.
Ako z tohto kruhu von?
Na to, aby sme mohli byť starostlivým partnerom, matkou a podporou pre svojich rodičov sa musíme do určitej miery v prvom rade postarať sami o seba. Nejedná sa o egocentrizmus, ale o vlastnú hodnotu a sebareflexiu. Človek vie v dostatočnej miere fungovať nad svoje sily, ale len na určitý čas. Následne prichádza fyzické alebo psychické vyčerpanie aj s dôsledkami s ktorými je oveľa viac práce ako so starostlivosťou o seba samého, či o iných v rodinnej konštalácií.
- Hovorme o tom, čím žijeme a aké to pre nás je.
- Čo nám prináša starostlivosť,
ktorá môže byť v určitom momente zdrojom radosti. No netreba zabúdať, že
vie nám to aj veľa vziať.
- Hovorme o tom, čo nám to
berie. Kde sme boli pred rokom a kde sme teraz. Je to to, čo naozaj chcem
a čím chceme žiť.
- Nie sme v tom sami. Máme
súrodencov, vlastnú rodinu. Vedia nám pomôcť oni, ako, čo potrebujem od ostatných
„Uznanie, pomoc, rešpekt, či pochopenie?
Niekedy má žena strach povedať, že sa nedokážem postarať o svojich rodičov. Nie je to zlyhanie, ale priznanie, že nevieme svoj osobný život prerozdeliť natoľko, aby sme plnohodnotne vedeli venovať svoj čas na viacerých miestach. Moja vlastná rodina, práca, priatelia alebo moji rodičia? Aj rodič má právo si vypočuť, že to nie je vo vašich silách a vždy sa dá nájsť kompromis, niekedy žiaľ aj ultimátum. Niekedy neviem poskytnúť plnohodnotnú starostlivosť ani vlastnej rodine, nie to ešte rodičom, ktorých si vážime a milujeme ich rovnako ako svoju rodinu. Starí rodičia sú súčasťou rodiny a veľmi dôležité je do tejto starostlivosti zapájať aj deti, aby mali možnosť vnímať dôležitosť týchto ľudí, autentickosť staroby, histórie a generačné rozdiely. Pre deti je to budovanie úcty a rešpektu.
Dnes už je výnimočné, že rodiny spolu žijú vo viac generačnom rámci, kde do určitej miery zdieľame spoločnú domácnosť a čas.
Vo viacerých oblastiach je
dôležitá prevencia a v tomto prípade tu prevenciu tiež zohráva
dôležitú úlohu. Staroba je súčasť života, ktorej sa nikto z nás nevyhne.
Je dôležité o nej hovoriť a prijať aj možnosť, že sa o nás bude
niekto starať iný ako vlastné deti. Existujú denné stacionáre, opatrovateľská
služba, kde čas strávený s rodičom môže byť často krát plnohodnotnejší ako
neustále honenie sa „jedného brehu na druhý“ a pritom zabúdame na
starostlivosť o samého seba.
Autor: Mgr. Viera Škopová, psychologička online poradne MOJRA
Práve ste si prečítali článok: Sendvičová generácia: Ako zvládať starostlivosť o rodičov a deti bez stresu a vyčerpania
Zadajte Váš komentár.