Citlivé témy ako je sexuálne násilie, násilie v akejkoľvek inej podobe, smrť, či iné emócie drásajúce témy si vyžadujú citlivý, no zároveň otvorený komunikačný prístup. Média vykreslia situáciu hrozivo už v titulke. Preto množstvo ľudí zo zvedavosti článok otvorí. Často krát sa k vysvetleniu a detailom nedostane. To vytvára pocit neistoty, strachu alebo hnevu. Dotknutá osoba žije v sociálnom prostredí, kde blízke okolie takou situáciu aktuálne žije a prežíva emocionálne náročne obdobie.
Na jednej strane sú to články, ktoré občas vykresľujú situáciu desivo, kriticky, bez podložených faktov. Bolo by na mieste v tomto komunikovať aj s blízkym okolím, podporiť a zabezpečiť do istej miery anonymitu. Pozrieť sa na obsah aj z inej perspektívy, že medializácia môže byť aj prospešná. Hľadaní násilníka, či na druhej strane odborníka, ktorý dokáže byť nápomocný pri riešení danej situácie.
Niekedy hraničné témy môžu byť pre iných povzbudením k riešeniu ich vlastných nespracovaných zážitkov. Teda vyhľadať pomoc, či otvorene hovoriť o tom, čo potrebujú. No netreba zabúdať, že takéto témy nie sú bulvárnym článkom, ale nesú v sebe nepríjemné emócie a vyžadujú si aj odborný prístup.
Hranica prijateľná pre obe strany
Pracovníkom v médiách by mohlo pomôcť, aby reflektovali, čo daná situácia spôsobí na strane dotknutého jedinca a ako to vnímajú ostatní. Každá ťažká téma, ktorá sa dotýka nepríjemného zážitku, agresie, smrti nielen len téma, ale aj zážitok/príbeh. Niekedy je dôležité určitú tému prebrať aj s inými. Pri takýchto prípadoch by táto téma nemala byť tabuizovaná, no mal by sa na nej podieľať tím odborníkov. Novinár, advokát, psychológ, či policajt.
Je dôležité, aby v takom článku boli podnety nielen individuálne poňatie a zaujatie témou, ale aj odborné vysvetlenia, či postupy. Každý z nás je interindividuálny jedinec s vlastnou životnou skúsenosťou, príbehom, rodinou, či sociálnou perspektívou. Na základe čoho myslíme, konáme, či vyhodnocujeme prijaté informácie. Dialóg a tvorba takto emocionálne negatívne nabitého článku, nielen vytvára otázky ale aj reflexiu, ktorá je dôležitá najmä pri citlivých témach. Je potrebné nájsť príbeh, ktorý citlivo
hovorí o negatívach, faktoch, pocitoch. No na strane druhej je dôležité nájsť v „príbehu“ momenty, ktoré sú naopak pozitívne a nápomocné pre obe strany. Ako pre čitateľa, tak aj dotknutej osoby.
Čitateľ potrebuje vysvetlenie, baží po detailoch. Dotknutá osoba práve naopak. Preto každý takýto článok so sebou prináša tenkú hranicu adekvátnu pre obe strany.
Viktimizácia: Prežiť traumu dvakrát
Je dôležité niekedy zabezpečiť, aby dotknutá osoba nemala prístup k článkom alebo médiám. No stále aj ona sama môže o tom rozhodnúť. Častokrát hľadíme na obeť, ako na chudáka. Pokiaľ má človek pri sebe blízkych, podporu, odbornú pomoc môže práve naopak spracovať lepšie a rýchlejše takúto situáciu. Nie všetko, čo nazývame traumou, musí spôsobiť traumu.
Niektoré kľúčové momenty spomienok na traumatickú udalosť vykazujú dôležitosť pamäťových procesov. Znovuprežívanie traumatickej udalosti sa často krát vracia v podobe flešbekov. Tieto nedobrovoľné intrúzie spúšťajú podnety zväčša z okolia, pripomínajú osobe danú traumatickú udalosť. Znovuprežívanie zahŕňa rôznorodé senzorické informácie, akými sú vône, telesné pocity a v neposlednom rade obrazy, zvuky, či aj samotné prečítanie článku.
Dotknutá osoba sa časom vráti do spoločnosti. Čim väčšia medializácia, tým nastáva možnosť pre väčšiu konfrontáciu so sociálneho okolia. Zvedavé pohľady, či naopak odsúdenie. To všetko môže podporiť retraumatizáciu.
Je z hľadiska morálky správne, že sa vôbec jednotlivé prípady medializujú?
Na jednej strane aj áno, pretože človek sa môže konfrontovať s realitou. Nežijem v dobe, kde by bola spoločnosť natoľko vyspelá a bez deviácie. Mali by sme hovoriť o tom, čo sa v našej spoločnosti deje. V náboženskej komunite sa môžeme stretnúť s popieraním, respektíve hanbou pri sexuálnom násilí. Blízke okolie sa snaží popierať, skrývať, nehovoriť o tom.
V poslednej dobe násilie stúpa aj medzi mládežou ako napríklad detské gangy. Je potrebné upozorniť aj na negatíva spoločnosti. No následne
pracovať aj na následkoch a prevencii voči násiliu. Vedieť odhadnúť, kedy sa necítime bezpečne a vedieť konať dostatočne rýchlo. Ak sa ocitnem v takejto situácií, vieme kam a na koho sa môžeme obrátiť.
Často prevláda u ľudí mlčanlivosť, príbeh traumatického zážitku už nie je vypovedaný, no prejavuje sa ako symptóm. Rozprávanie o traumatickej udalosti so sebou prináša určitú formu sociálnej inklúzie, liečenie a pomoc aj iným osobám.
Čo je prijateľné, čo prekračuje hranice
Hranice si nastavujem sami skúsenosťou, životnými momentmi, interindividuálnym charakterom. To, čo pre niekoho môže byť prekročenie hranice pre iného to môže byť úplne prijateľná situácia. Preto je dôležite v takýchto článkov upozorniť o danej téme ktorá sa dotýka nie len samotnej obete, ale aj čitateľa.
V dnešnej dobe asi nenájdeme v určitých témach striktný konsenzus, čo je prijateľné, čo prekračuje hranice. Je potrebné uvažovať, zamerať sa na hodnoty, morálne a etické zásady a zároveň nekryť realitu. Citlivá téma so sebou prináša stres, agresiu, hnev. No v správnom a multidisciplinárnom poňatí môže prinášať aj pozitívne aspekty pre spoločnosť, či jedinca.
Zadajte Váš komentár.